Zažili ste už v živote čosi, po čom ste sa cítili ako rozbití na tisíc kúskov? Keď ste si mysleli, že sa z toho nikdy nedostanete a že už nikdy nebudete rovnakí? Treba pripustiť, že naozaj už nikdy nebudeme takí, akí sme boli pred zranením, či už fyzickým alebo emocionálnym – ale to je dobrá správa! Áno, bude to bolieť, áno, bude to možno trvať dlho, ale jedného dňa sa zobudíte a pocítite silu a zmysel, aký to všetko malo.
Čím ďalej, tým viac ľudí sa zaujíma o svojich predkov a spracováva, prípadne si nechá vypracovať rodostrom. V pamäti nám zvyčajne ostávajú tri generácie dozadu, v archívoch sa dostaneme možno až do sedemnásteho storočia. Zistíme meno, bydlisko, dátum narodenia, svadby a úmrtia, počet detí. Ale to všetko je málo, ak chceme vedieť, akí títo ľudia boli a čo z ich skúseností nám môže pomôcť lepšie pochopiť seba a naše miesto vo svete.
Dnes tam umiera skôr duša ako telo, varujú viacerí odborníci pri analýze starostlivosti o seniorov v sociálnych zariadeniach. Opatrovanie starších ľudí doterajším spôsobom vedie k ich depresii, dezorientácii a regresii. Rieši sa predovšetkým hygiena tela, príjem potravín a tekutín, potreby vylučovania a obliekanie. Robí sa tak zo zvyku, ale je to zlý zvyk. Dozrel čas na inovatívne prístupy.
Túto knihu som napísala pre všetkých rebelov a stroskotancov, čierne ovce a vydedencov; pre utečencov, siroty, obetných baránkov a podivínov; pre vykorenených, opustených, vylúčených a neviditeľných. Aby jasne videli, aký potrebný je ich hlas, aby cítili dostatok podpory, keď seba a svoje dary ponúknu svetu. Pretože všetci chceme byť vítaní, keď ukážeme iným, akí odlišní a jedineční sme. (Toko-pa Turner v knihe Přináležení)
„Veľmi intenzívne cítim, že som pod vplyvom vecí či otázok, ktoré moji rodičia, starí rodičia a vzdialenejší predkovia nechali nedokončené a nezodpovedané,“ píše Carl Gustav Jung v knihe Spomienky, sny, myšlienky. „Často mi to pripadá, akoby v rodine existovala neosobná karma, ktorá sa prenáša z rodičov na deti. Vždy som mal pocit, že som musel dokončiť alebo možno pokračovať v tom, čo predchádzajúce generácie nedokončili.“
Rodičia jedli nezrelé plody a deťom z toho tŕpnu zuby, píše sa poeticky dokonca už v Biblii – zdá sa, že ľudia si odpradávna všímali, ako hlboko sú prepojené generácie v rámci jedného rodu, a to nielen vedomými, ale nevedomými putami. Rodinné hanby, o ktorých sa nehovorí, nevypovedané traumy, nevyriešené konflikty, to všetko sa môže zviditeľniť chorobnými symptómami a zasiahnuť do osudov potomkov, ktorí dané udalosti nezažili, nepočuli, a napriek tomu ich vycítia a nesú ďalej. Hovorí sa tomu transgeneračný prenos.
Na prechádzke okolo Štrkoveckého jazera som Agátku vyzula, nech si cvičí nôžky. Opatrne a otrávene našľapuje na drobnom štrku:
Aninka, toto je dobré? TOTO je dobré?!
Áno zlatúšik, chodiť naboso je dobré a zdravé pre teba.
Mňa sa spýtaj! Je to dobré, Agátka? NIE! Nie je to dobré!
Úryvok z rukopisu Irena Ritomská: Zlaté mušky
Agátka: Poďme z výletu najprv k Peťovi po Bennyho, až potom k nám domov! Chcem sa s havinkom pohladkať!
Ja: Radšej pôjdeme najprv odviezť teba. Je už neskoro a tvoji rodičia nás zbijú, že si už mala byť v posteli.
Agátka: Zbijú všetkých troch?
Ja: No, asi len mňa s Alinkom.
Agátka: Poďme po Bennyhooooo!
úryvok z rukopisu Irena Ritomská: Zlaté mušky
Problémom je, že staroba nie je zaujímavá, pokým človek sám nezostarne. V krajine starnutia sa hovorí jazykom, ktorému nerozumejú ani mladí, ani ľudia stredného veku. Touto myšlienkou začína jedna z kapitol dôležitého manuálu pre ženy: mapuje prelom šesťdesiatky a sedemdesiatky, teda vek, kedy sa žena stáva „starou“. Kniha nie je určená len tým, ktoré práve „vplávali“ do tejto etapy svojho života, ale aj ich dcéram, vnučkám, aby vedeli, prečo ich mamy a staré mamy reagujú tak, ako reagujú, a hlavne aby sa všetky ženy vedeli na túto cestu dobre pripraviť.
Určité témy sa v rodinách odovzdávajú z generácie na generácie, niektoré vedome a niektoré dokonca aj nevedome. V našom duševnom priestore nenájdeme len stopy vlastnej biografie a vplyv tých najbližších, najmä rodičov, ale aj konflikty a úzkosti, triumfy a nádeje ľudí z rodinnej línie, ktorí žili dávno pred nami. Ako si to však máme vysvetliť, že sú v nás prítomné stopy ľudí, s ktorými sme sa nikdy nestretli? Ako sa odovzdávajú? Kde sa ukladajú?
